Jdi na obsah Jdi na menu
 


Autobiografia vo veršoch

15. 3. 2009
Občas mám pocit
akoby minúta trvala večne...

na fotke čerešňa s odrazom slnka
smiala sa
ako malá princezná
čo sa schováva pred letom včiel
všetkými obklopená
starými šatami znásilnená
a hrajúca sa v tele anjela  
zazvonil jej budík
dotkla sa zeme
možno až príliš rýchlo

začala nenásytne plakať
tvár položená v dlaniach
a ona si trhala svoj svet
na zatiaľ veľké kúsky kameňov
písala verše smutných nocí
keď zrazu obyčajná žena
podala jej kvet plný nádejí
že tento deň bude krásny
a zmenila pohľad na život
a hlavne sama na seba

medzičasom bláznivo zaľúbená
celá bledá
nepoznaná v hlbokom dave
aj kabát si zabudla
bolo počuť iba trepotanie dažďa
túžila po pomoci krídel
aby sa mohla otvoriť
ukázať svoju krásu a vzlietnuť
stačilo ponad stromy
ako o tom snívala

svetlo v očiach
krv v žilách
stala sa realitou onoho príbehu
ďaleko zmizol zabil už dnes brat
aj tieň strhával pohľady ľudí
tých okoloidúcich
čo v žiare blúdia dennou hmlou
a plávajú v jazere
narodenou temnotou
kde mesiac kráča v spomienkach

múza opantávala čerstvé stehy
nad niečím dumá
belasá kvapka
vtedy piesňou žila
zarmútene obetovala myšlienky
vyznávala a hľadala
ruky vlasy pery
vzácna orchidea stúpala
vyššie ku hviezdam
a potom, márne nebolo nič

kresba v zrkadle a tajný bozk
nevedieť čo ďalej
pesimistické hračky
teraz viem kto som
kalendárny strach sa zhmýril
znova tam bol známy pach
úsmev na každej strane
a pocit blízkosti toho druhého
prišlo to tak nečakane
už verím, láska nevykrváca

prekročené hranice
s pocitom viny
nechcené i chcené zábrany
na ramene rodinnej tradície
bola zvädnutá ako ruža
položená na skrinke v balade
zahrdúsená v akejsi komnate
most sa valil k slzám
a oporou si bol len ty
jediný úlomkový z perál

zablikala zhasla žiarovka
tajomstvá chránil tečúci
vodopád
pod ním vyvolený princ
s hlučnými kritériami uzamknutá
prebudená pod nátlakom
neživých pavučín
ja a moje druhé
fantáziou čarujem
na maľbu steny stály prach

ocitli sme sa v tichu
prosím, o betón sa neopieraj
bolo to také nežné
v jedno telo spojitosť
nadovšetko navždy
neskôr grafická línia burácala
hlavy a stráne okolo
nezaujíma ma
si ako dieťa šťasteny
(lichotím tebe) zamatový lesk

pomaly rozkvitala kytica
cudzích motýľov
pomaly a zreteľne rýchlo
nezniesla som bolesť ničenia
moje zaryté nechty
do vlčej kože
čierna šatka na zápästí
akoby si provokoval
neznesiem to ani dnes
stále sa rozrastáš

si polepený semienkami
neobyčajnej púpavy
naše spoločné objavy
skúmanej spirituality
upadali so mnou do záhuby
som ja taká sebecká?
čítala oblohu
počúvala
zajakávala som
keď som už bola doma

skončil plánovaný
v cukrárni sa vraj
oslobodil život
obrátil sa na trampoty
posúdenie lásky nie mnou
mlčanlivou
dotýkam osud súhvezdí
už nevládzem
samovraždiace skutky
zlomili srdce nahej postavy

prebdelá v tvári
po nociach unavená
s plačom a strážou v rukáve
dosiahnuteľne nevedomá
špinavá krehká bábika
bola som myslená ako zlodej
otvorená na štyri zámky
kľúčom už viac nepobozkaná
opitá v snahe nezabudni
klamaná samu seba nárazom slepoty

ako ranný mi spadol rovno
pred nohy
v krajine sveta páperí
bez odvahy
nerozvážne sa hrnúť do spolku
podobne ako dve husi na poli
za krátky čas pochovaná
mojím darom som čarodejnica
s črievičkou v prítomnosti
a kliatbou medzi pierkami

zahanbená divá mačka
túžim úsmev nakresliť
všetci sú iba v kúte dokonalí
ja si chcem realizovať ilúziu
určite možný sen
šialenstvo ktoré milujem
nechávaj ma odolať
chcem s ním pred oltárom stáť
my dvaja
v ovocnom ponúknutí zmien

čistým srdcom sľúbená
som znova tvoja
už sa nevrátim k chybám
minulých ročných období
topiť sa v tebe
lietať nad oceánom a spolu
dopĺňať tento svet
nebol by nič bez ruže a medveďa
miestami tu niekto zabúda
keď ohňostroj vystrelí prvý škrek

sama som sa rozhodla
akej farby bude moja cesta hrou
možno pohorím a budem chcieť
vrátiť sa späť
dnes neľutujem nič, čo sa stalo
s glazúrou na kalovej šálke
a odborovým rytmom bonga
ráno sa budím včelím medom
nezištný umelecký život roľníka
kde lúč rozjasní každý smer

vždy uzriem veľké okná
ohraničené,
chryzantémy ako skáču od zeme
a bránu čo striebrom otvára smäd
potom vojdem dnu
šťastná a uchovaná v kruhu ich
niekedy sa príliš starajú
tam vtedy to bol chorý cit
podobal sa konštrukcii vábenia
padal v kapitole môjho starnutia

sobotu zvyčajne prežívam
nahrabaná úskalím krikov
a prekrikov
som psychicky labilná na dosah
nepoznáš ma
otrávil si celý sad
bdiem márne na zázrak?
tvoj element sa spája so zrakom
našitých kamier na pokožke
neposnažíš sa

pracovať a zametať dvor
niekedy som živá dcéra
stále dokola chodí v ateliéri
neznášam tie tvoje obraty s maskami
tváre keď pred inými si zas iný
napodobenina čo sa vrhá na plátno
nie som ako Shakespeare
a jeho Sonety
tragédia na dlani divadla
aj obzor na hrane malého tykadla

myslieť na teba a objímať hrocha
znovu sa váľať v mláke
ako raz, pamätáš
špinavá sadnúť si na kolená
robiť to čo naozaj chceme
korálkami posypať jadro
vznášať sa a túžiť po sebe
padať do fontán
keď slnko páli, pôjdem bosá
cez námestie zamilovanej aleje

kýcham na počesť citróna
chcem zaspať u teba v náručí
hoci aj na gauči
snom dať skutočnosť
tak ako si to želáme obaja
prosím zbytočne sa nezastavuj
nad ničím čo nie je vzácne
s krémom na ruky
hodujme akoby sme už boli svoji
frázami na jednom papieri

darujem ti bielu ružu
ktorá nevinnosťou omámi tvoj svet
naveky podobne v modlitbe
otváraj mi oči
keď sa tvárim urazená
prenikne to do zlej fázy
ako zlatý mesiac
keby nebol zahmlený
a možno by bolo aj viac času
kráčať po lúke skvelým nadšením

...a v náhlej chvíli
akoby hodina trvala sekundu













 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář