Labyrint ľudskej duše
20. 7. 2010
Počúvam vlastný dych
ako hudba, ktorá mi hrá
v nezapojených slúchadlách
Pomedzi prsty mi na nohách
steká horký mrak
a aj v žalúdku
sa pretriasajú červy
Netopím sa utekať
a ani sa nebojím pieskovej rieky
Len sa občas strácam
keď mi odpadne posledná
čierna riasa z pravého oka
Ako maják na rozbúrenom mori
alebo ako fragmenty hada
na konci Afriky
Raz sa zosype aj tento svet
a potom vykvitnem
zo špinavého štrku
Z veľkého kameňa, ktorý bude
plný drobných diamantov
Brána do inej reality
kde ležím s umytými vlasmi
v pestrých lupeňoch magnólie
A niekde blízko tam je aj on...
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář
